Bankovanie (anglicky cupping) patrí k uznávaným metódam uzdravovania už tisícročia. Egypťania, Indovia, Číňania, Afričania aj Gréci používali rôzne nástroje od teľacích rohov, bambusu, po keramické a kovové banky. Najstaršie vyobrazenie banky je na pečati mezopotámskeho lekára z 3. storočia p.n.l.

Prvým dokladom bankovania v Egypte je Ebersov papyrus, napísaný približne 1550 rokov p.n.l. Je pokladaný za najstarší lekársky text popisujúci mimo iné aj krvácanie vyvolané priložením baniek.

V Číne sa tisícročia používali teľacie rohy na odsávanie hnisu a krvi.

Od Egypťanov prevzali starodávne umenie Gréci a následne sú zmienky o používaní tejto metódy na Balkáne, na Cypre, v Rusku, Poľsku, Iráne. Islamská tradičná medicína nazývala bankovanie „hijamah“.

Od antiky do 19. storočia bolo púšťanie žilou široko používaným liečebným postupom. Hippokrates a Galén boli veľkými zástancami bankovania. V duchu ich doby vládlo presvedčenie, že buď treba nechať prameň choroby vyschnúť (pôst), alebo odviesť nemoc z tela krvácaním.

Po tisícročia všetci rozlišovali dve formy bankovania:

1. suché – keď nedochádza k vypúšťaniu krvi z tela
2. mokré alebo krvavé – koža sa po umytí alebo naparení narezala a potom sa priložila banka

Od počiatku 20. storočia sa záujem o bankovanie znížil a dostalo sa na úroveň alternatívnych metód ako chiropraxia, akupunktúra, aromaterapia a iné.

21.3.2023

Zdroj textu: Mudr. Zdeňek Šos –Baňkování a moxování pro masery / Zdroj fotiek: internet